Keď bude najhoršie, tak....

Poznali sa celý život, v materskej škôlke sa bili o bábiky, v prvej triede si kradli pastelky, v puberte si závideli prsia. Pomáhali si, hovorili tajomstvá, niekedy si išli na nervy. Ich priateľstvo prešlo všetkým. Keď študovali, neboli už v takom intenzívnom kontakte, písali si listy, videli sa letmo cez prázdniny. Stačila však chvíľa, pár viet a vedeli, že sú stále tie isté, že sa nič nezmenilo a nezmení.

"Máš sa?" Pýtali sa navzájom a odpovede si čítali v očiach. Nikdy si nehovorili frázy.

"A ty? Ako si na tom?" Mysleli jedna na druhú, chránili sa, strážili.

Aj keď sa vydali a založili si rodiny, aj keď mali deti, stále to tam, kdesi hlboko, bolo.

Vedeli byť k sebe kruté a nespravodlivé tak ako ľudia, čo sa poznajú príliš dobre a sú k sebe priveľmi úprimní. "Mali by ste sa rozviesť, takto sa nedá žiť".

"A vy ste sa nikdy ani nemali vziať, úplne sa navzájom ničíte!"

Vždy sa mohli spoľahnúť, že keď bude najhoršie, urobia pre seba maximum.

Netušili kedy a za akých okolností taká chvíľa nastane, ale boli si isté.

Nakoniec sa ich vzťah ukázal tým najpevnejším a najdlhším putom, aké môže dve ľudské bytosti spájať. Vydržali byť spojené ako siamské dvojčatá neviditeľnými silami a tie im pomohli uniesť všetko. Rozvody, nevery, choroby rodičov a ich odchody, trápenia i úspechy detí aj ich osamostatňovanie.

Teraz boli na konci. Ležali na vedľajších posteliach v jednej nemenovanej nemocnici na nemenovanom oddelení. Kým im tiekli infúzie, smiali sa na spoločných spomienkach.

Vedeli o sebe navzájom všetko. Aj to, že schovávali v zásuvkách svojich nočných stolíkov konské dávky liekov.

Obidve rozmýšľali rovnako.