Príbeh jednej nemocnice

Keď Helge zistili rakovinu, vôbec ju to neprekvapilo. Len sucho skonštatovala, že na niečo predsa dôjsť musí. Helga na svojej rakovine poctivo pracovala takpovediac odjakživa. Rozčuľovala sa pre maličkosti, bola taký ten samoštartovací typ, ktorý sa vedel rozohniť do absolútneho maxima. Pre kraviny. Chcela zachraňovať svet. A fajčila. Bolo ťažké stretnúť Helgu bez cigarety.

V deň, keď jej diagnostikovali Raka K., ako si ho pre seba nazvala, odpadla v kostole. Keby odpadla doma, asi by si to ani nevšimla, lebo na dôchodku aj tak často pospávala, posedávala a tak by si povedala, že sa jej len zadriemalo. Ale v kostole, počas nedeľnej omše, zadunelo jej padajúce telo tak, až sa zamračili všetci svätí na obrazoch a niektorí anjeli rovno začali kropiť veriacich slzami. Aj pán farár po tom údere na chvíľu zaváhal, či už nenastal posledný deň súdu. Len ho trochu miatlo slnko, ktoré cez okenné tabule tvrdohlavo svietilo napriek tomu, že podľa predstavy pána farára, by sa predsa v takejto chvíli malo zotmieť. Tieto nezrovnalosti zrejme spôsobili, že keď sa Helgy ujali ochotní farníci a vyniesli ju von, pán farár stratil niť a pohol sa smerom ku kazateľnici, čo zas načisto poplietlo organistu a tak spustil Aleluja a ešte viac zmiatol celý kostol.

Helgu von vyniesli traja chlapi a jeden hneď rezko vytočil záchranku. Helga protestovala, smiala sa, že to bude len z toho dusna, ale keďže tento chlapík bol jej bývalý frajer, ktorého pred tridsiatimi rokmi nechala a odvtedy sa nerozprávali, nakoniec sa prestala brániť a do sanitky nastúpila. Exfrajer sa obzeral a keďže nevidel nikoho z rodiny, nakoniec naskočil do sanitky s ňou.

V nemocnici ju zbežne vyšetrili a jej sprievodcovi oznámili, že si ju tam musia nechať. Ex bol neodbytný, chcel vedieť čo Helge je, začal dokonca zvyšovať hlas, čo vzhľadom k ich skoro zabudnutému vzťahu, pôsobilo na Helgu nepatrične. Keď prišla primárka Jasná a zvysoka naňho 

pozrela, zmĺkol. Primárka Helgu stručne oboznámila s priebehom ďalších vyšetrení.

Primárka bola vždy presvedčená o svojej neomylnosti. Pacienti ju v tom svojimi reakciami len utvrdzovali. Každým dňom bola dôležitejšia. Začala rásť. Zväčšovala sa pomaly a nebadane, za týždeň pár milimetrov, za rok o centimetre. Po rokoch na klinike si musela dávať pozor na zárubne dverí, lebo do nich stále narážala a nebolo nikoho, kto by ju upozornil, že rastie do výšky. Doma mala iba malého jorkšíra, ktorý si to samozrejme všimol, ale ak aj mal nejaké výhrady k jej výške, primárka im nevenovala pozornosť. V práci jej to nikto ani len nenaznačil. Kolegom bolo síce divné, že aj bez opätkov ich všetkých prevyšuje o viac ako dve hlavy, že sama o sebe začala hovoriť v množnom čísle, ba dokonca, že vyžaduje, aby jej sestričky servírovali trojchodové teplé obedy, ale nikto sa nechcel dostať do jej nepriazne. A tak všetci mlčali.

Jej prudkosť a tvrdosť boli povestné, navyše pani primárka nezvykla chodiť po ostrejšie výrazy ďaleko a do horúcich pekiel alebo inde pokojne poslala nielen svojich kolegov a podriadených, ale aj rôznych ministrov, poslancov a významných manažérov, ak ju nahnevali alebo podráždili, čo nebol v jej prípade žiaden kumšt, nakoľko podráždená a pripravená zdvihnúť niekomu mandle, bola prakticky stále.

Až kým na oddelenie neprijala Helgu. Už na prvej vizite na primárkinu otázku ako sa cíti, Helga odpovedala svojsky:

"Ako v raji. V živote mi nebolo lepšie, pani primárka, naozaj. Máte tu úžasných, láskavých a pracovitých ľudí. Splnia mi, čo mi na očiach vidia, som tu nesmierne spokojná. A tá strava, to je nebeská manna, lepšiu zemiakovú kašu a dusené mäsko som nejedla ani v parížskej michelinskej reštaurácii," hovorila Helga a spôsobila, že sa primárka Jasná po hádam dvoch týždňoch, mierne usmiala.

V nemocnici sa celé dni smiala. Smiala sa, že jej netrafia do žily a budú musieť objednať upírov, aby z nej trošku krvi vycedili, smiala sa, že po bronchoskopii bude omámená a že konečne pochopí ako sa cítia feťáci, pokúšala sa podplatiť sanitára, aby jej zohnal marišku a popritom ho presvedčila, že sa podobá na Hugha Granta. Sanitár odvtedy začal nosiť

zvlnenú ofinu, začal viac žmurkať a koktať a bol pevne presvedčený, že len vďaka tomu sa zoznámil so ženou svojho života, upratovačkou z druhého, s ktorou bol už dvakrát v kine a schyľovalo sa k tomu, že ho pozve k sebe domov.

Helga flirtovala s mladým doktorom a robila mu také návrhy, že sa chtiac nechtiac musel červenať. A aj keď jej neveril, predsa len si doma pred zrkadlom tajne obzeral tvár, či na nej ozaj vidno skúsenosti a odvahu nevzdávať sa, ako mu to Helga sugerovala. Táto jej sugescia spôsobila, že sa rozhodol podať prihlášku na rigoróznu skúšku, ktorú na svoje veľké prekvapenie na prvý - krát spravil, v dôsledku čoho sa celý pobláznený vrhol okolo krku primárke Jasnej. Tá ho potľapkala po pleci : - ale no tak, no tak, kolega, takto na pracovisku? - a odvtedy mala naňho slabosť.

Helga sestričky bez rozdielu veku, rasy a náboženského vierovyznania, presviedčala, že im všetci chlapi môžu ležať pri nohách. Bola ochotná im k tomu dávať bizarné rady, ktoré vždy okorenila pikantnými podrobnosťami, takže aj tie najstaršie sestričky sa červenali a klopili pri Helginých rečiach oči. Potajomky si však tieto rady o správaní sa k mužom, skúšali v praxi a nejedna slávila na milostnom poli nebývalý úspech, čo samozrejme povzbudilo aj tie ostatné, takže Helgine slová získali neobyčajnú váhu. Základom jej teórie bolo byť k mužom milá a priateľská, ale nie ľahko dostupná, komunikatívna, ale nie uvravená, veselá, ale nie urážajúca. Helga sa každej ženy najprv povypytovala, čo má rada, čo sa jej na mužoch páči, ako to má doma a radila, aby flirtovali s každým, kto im padne trošku do oka, len tak, pre radosť a pre svoj dobrý pocit. "Základ je robiť to s ľahkosťou, spontánne, akože vám o nič nejde. Chce to len cvik." Prízvukovala Helga a na konkrétnych situáciách vykresľovala, čo kedy na aký typ muža zabralo jej. Jej historky boli také vtipné, že si ich sestričky rozprávali navzájom ako rozprávky na zlepšenie služby. Každá sestra, ktorá prišla do služby sa vždy ako prvé ešte vo dverách pýtala : "A čo Helga, čo dnes bolo?"

A pri popoludňajšom odchode domov sa často lúčili slovami : "Normálne ti závidím, dnes môžeš s Helgou prekecať noc." Tento jav zachytila aj staničná sestra, keďže o nočné služby začal byť medzi personálom nebývalý záujem, doslova sa o ne zvádzali bitky.

Osobitnou kapitolou Helginho pobytu v nemocnici boli jej návštevy. Každý deň za ňou prichádzalo množstvo ľudí. Mladé krásne dievčatá, tridsiatnici v oblekoch, inokedy skupina tínedžerov. Sem-tam prišlo pár žien v elegantných kostýmkoch alebo staršia dámy v okuliaroch, inokedy skupina zrelých mužov s kyticami kvetov. Správa o Helginej chorobe sa na dedine rozšírila ako požiar a keďže počas svojej dlhej kariéry prešli jej rukami stovky žiakov, táto správa ďaleko presiahla hranice malej kysuckej dedinky uprostred hôr. Všetci, ku ktorým sa donieslo, že Helga je vážne chorá, si spomenuli na jej historky a príbehy, ktorými ich kŕmila v laviciach a ktoré si dodnes pamätali, dokonca na facebooku vznikol Helgin fanklub, kde si navzájom bývalí Helginy žiaci vymieňali spomienky na jej hlášky, na jej rady do života a písalo sa veľa i o tom, ako na tom teraz Helga je. Hastag na istagrame, "aj ja som bol u Helgy" sa stal najklikanejší za posledné dni a Helgine výroky typu "Kto neskúsil cigaretu, nevie, čo je život!" alebo " Práca síce šľachtí, ale od roboty aj kone kapú, netreba to preháňať!" sa stali na sociálnych sieťach také populárne, že aj ľudia, ktorí ju vôbec nepoznali, túžili stretnúť sa s ňou a keďže toho času to bolo možné iba v nemocnici, vybrali sa tiež do nemocnice.

A tak sa bývalí žiaci, bývalí kolegovia i celkom neznámi ľudia cez všetky možné sociálne siete navzájom informovali, kto kedy za Helgou bol, ako sa Helga práve má a kto tam koho stretol, až sa fotky z návštev Helgy v nemocnici stali najviac lajkovanými a postovanými.

Jedno mali všetky Helgine návštevy spoločné, nech už prichádzali po jednom alebo v skupinkách a nech sa pri vstupe do nemocnice tvárili akokoľvek, všetci do jedného odchádzali v dobrej nálade, s iskrou v oku a s obrovskou chuťou prísť zas.

A keď sa na internete začali objavovať aj krátke videá, ako je u Helgy v nemocnici veselo, tak záujem o návštevu u Helgy prejavovali stále ďalší a ďalší ľudia. Tak sa stalo, že Helgin exfrajer vytvoril veľmi účelný a prehľadný excelovský súbor na G-drive, kde odporučil všetkým záujemcom o návštevu naplánovať si dátum a čas, keďže z kapacitných dôvodov nie je dobré, aby prišlo na návštevu naraz viac ako 20 ľudí. Tento systém sa osvedčil ako veľmi efektívny a nápomocný, smola bola len, že návštevné hodiny nedovoľovali za deň dostať k Helge viac ako dve skupiny, čo spôsobilo, že sa ľudia na návštevu k nej objednávali na celé mesiace dopredu. Jedného dňa ex hlásil svoje osudovej láske, že má naplnený diár so zabukovanými návštevami až do roku 2020, načo Helga lakonicky konštatovala, že síce verí všetkým svojím lekárom a všetkým tým inovatívnym možnostiam liečby, ale že predsa len nezdieľa až taký optimizmus svojich návštevníkov, aby tu strašila tak dlho.

"Ale nemôžeme brať všetkým tým ľuďom nádej, tak ich len nechaj, nech si ten excel vypĺňajú, nekazme im radosť." Usmiala sa na svojho ex a poslala mu vzdušný bozk. Exfrajer by bol radšej, keby ho pobozkala naozaj ako len gestom, ale neodvážil sa Helge naznačiť, že by chcel aj viac ako úsmev.

Tento muž mal veľmi tvrdohlavú povahu a keď pred rokmi stratil Helginu priazeň, ženy preňho úplne prestali existovať. Chodil do práce, budoval si kariéru a ženy vôbec do svojho sveta nevpúšťal. Mal len pár dobrých kamarátov, staručkú mamu, o ktorú sa príkladne staral a šport, ktorý bol jeho vášňou odjakživa a pre ktorý sa kedysi s Helgou povadili. Doteraz si pamätal ako naňho kričala: " Pre majstrovstvá v hokeji si schopný zabudnúť, na mňa, na svoju mamu, aj na naše deti!"

"Aké deti? Veď žiadne nemáme!" Bránil sa nešikovne, čo Helgu ešte viac popudilo.

"Veď práve, že ani mať nebudeme, s egocentrickým maniakom ich ani nechcem mať!" Tresla dvermi tak, že spadol obraz zo steny a už sa nikdy nevrátila.

Treba povedať, že Helga nebola ďaleko od pravdy, pretože pri sledovaní športových výkonov alebo pri vlastných tréningoch v posiľňovni, tento muž zabúdal na celý okolitý svet, sústredený len na športový výkon, vypúšťal z hlavy všetko ostatné, čo mu pár-krát v živote spôsobilo problémy, keď pre sledovanie finále Wimbledonu, neprišiel na rokovanie s ministrom alebo keď sa namiesto do práce, vybral na preteky v biatlone v domnení, že je sobota a nie pracovný deň, ale tieto problémy nikdy neboli také fatálne ako koniec vzťahu s Helgou.

Helga nepoznala kompromisy a jej hrdosť jej nedovolila zniesť, že nie je pre svojho partnera na prvom mieste, ale sa oň potupne delí s kadejakými hokejistami, tenistami a futbalistami. Helga možno časom pochopila, že sú aj horšie prípady a že život po boku tohto cieľavedomého športovca nemusel byť tak úplne nanič, ako sa jej to zdalo, ale ak aj niečo zo svojej minulosti ľutovala, nikdy to nedala najavo a nedovolila takýmto "maličkostiam", aby jej pokazili dobrú náladu. Samu seba často označovala za notoričku života, ktorá má notoricky dobrú náladu a notorický optimizmus.

Pre svojho ex navždy zostala jedinou životnou láskou, ktorú nikto a nič nemohlo nahradiť a teraz, keď akosi zázračne dostal tento muž druhú šancu, nemienil ju pustiť z rúk.

A tak sa stal Helginým najčastejším a najoddanejším hosťom. Odčítal jej želania skôr ako ich vyslovila, bol k nej milý, veľkorysý a láskavý takým spôsobom, že všetkým naokolo bolo jasné, čo tento chlap k Helge cíti, bohužiaľ, okrem Helgy samotnej.

Tá sa zabávala na svoj účet, rozoberala farby parochní, ktoré by jej pristali, dokonca si na parochne našívala spolu so svojimi bývalými šikovnými študentkami, ktoré teraz študovali rôzne výtvarné odbory na VŠMU, farebné korálky, kvety a ozdoby. Tie sa na facebookových stránkach stali takým hitom, že ich nestíhala pre ostatných vyrábať a tak jej s ich výrobou pomáhali takmer všetci pacienti oddelenia, ba dokonca sa táto činnosť rozšírila aj do ostatných častí nemocnice. Kto nemal dostatočne dobré oči alebo zručnosť na vyrábanie drobných ozdôb do vlasov, pomáhal s koordináciou a predajom. Napríklad starý pán Horný na svoj veľký žiaľ na ozdoby dobre nevidel a tak nemohol navliekať korálky, ani prišívať okvetné lístky ako ostatní. Helga ho preto poverila úlohou počítať koľko ozdôb do vlasov, na klobúky a na parochne denne všetci vyrobia. Takže každý pacient pánovi Hornému musel nahlásiť počet kusov, ktoré v ten deň dokončil a pán Horný, bývalý účtovník, nielenže si z hlavy pamätal počty za jednotlivé izby a dni, ale dokonca vedel z hlavy bez kalkulačky vypočítať každému pacientovi náležitú mzdu. Helgin ex potom každý týždeň obchádzal všetky izby a prinášal pacientom za ich výkony plácu spolu s riadne vyplnenými výplatnými páskami. Po pár týždňoch to vyzeralo, že pacienti by potrebovali založiť spoločnú živnosť a ich príbuzní boli zaúkolovaní úspešne propagovať a predávať stále populárnejšie výrobky a stále častejšie boli poverovaní donášať svojím ťažko chorým blízkym nie ovocie, vitamíny a džúsy ako v časoch pred Helgou, ale nožnice, lepidlá, bavlnky, látky, notebooky a okuliare. Častokrát ich chorí agilne čakali už pri dverách a namiesto sťažovania sa, čo kde koho bolí, ich prvá otázka znela: " Tak čo, predali sa skôr tie oranžové čelenky alebo tie fialové orchidey, ktorým fandila Helga?" Blízki sa nestačili diviť ako starenka a starký, ktorí mali ešte donedávna problém prejsť od postele k umývadlu, zrazu rezko behajú po chodbách a debatujú o umeleckom prínose vyrábaných ozdôb alebo sa škriepia, či je hitom tejto sezóny parížska modrá alebo machovo zelená.

Jedným slovom, Helga sa stala v nemocnici celebritou. Nebyť Raka K., ani by nikdy nezakúsila pocit byť hviezdou. Žiarila ako elektráreň, a všetci, ktorí s ňou prišli do kontaktu začali postupne žiariť tiež. Jej žiarenie bolo silnejšie ako rádioaktivita, a čoskoro to vyzeralo, že nemocnica viac nebude potrebovať elektrinu. Všetci boli rozžiarení, veselí a šťastní. Sestričky milo a ochotne spĺňali pacientom všetky priania, lekári zostúpili z nebies a primárka prestala rásť. Ba čo viac, začala sa zmenšovať. Prestala vyžadovať teplé obedy a vrcholom bolo, keď si na vianočnom večierku potykala s polovicou podriadených. Vrátane Helgy.

Takto by to bolo išlo možno doteraz a možno by sa žiara z tejto nemocnice rozšírila i do ostatných nemocníc, keby jedného dňa Helga na Raka. K nezomrela. Po jej smrti žiara pomaly slabla a postupne sa všetko vrátilo do starých koľají. Personál nemocnice sa stal opäť normálnym, teda s nevrlými povýšenými lekármi, s neochotnými, nervóznymi sestričkami a ufrflanými sanitárkami a sanitármi.

Na sociálnych sieťach si ľudia ešte veľmi dlho vymieňali historky, ktoré im Helga rozpovedala, alebo ktoré vďaka nej zažili. Dokonca sa vďaka Helge a jej zoznamovacím aktivitám uzavrelo zopár manželstiev medzi jej návštevníkmi a zamestnancami nemocnice. Helgin ex zostal opäť sám. Každý deň sa vracal z práce do svojho malého domu na konci dediny, kde kŕmil polievkou svoju mamu a tá na všetky jeho otázky spokojne odpovedala slabikou "Ga" a sledovala s ním všetky športové prenosy v hokeji, futbale alebo tenise.

A úbohý malý jorkšír si už tak zvykol na zmenšenú veselú verziu primárky Jasnej, že z jej zmeny na pôvodnú verziu dostal šok.

Tí jorkšíri nič nevydržia.