Ruské denníky: Príbeh nenávisti a utrpenia, no aj sily a odporu

Pri čítaní Ruských denníkov od Rachmanovovej je šok neodvratný.

Mnohí ľudia radi čítajú príbehy odohrávajúce sa počas vojny, revolúcie alebo z prostredia väzenia. Zaujímame sa o osudy ľudí, ktorí sa narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Príbehy sú to srdcervúce a desivé, dozvedáme sa o hrozných pomeroch v koncentračných táboroch, či počas vojen.

Napriek tomu je šok z čítania Rachmanovovej Ruských denníkov neočakávateľný. Autorka opisuje udalosti, no nestíha ich hodnotiť. A to je na jej denníkoch zdrvujúce - autorkina vecnosť a miestami až reportérska stručnosť.

Keď zásady ani pravidlá neplatia

Obraz cárskeho Ruska, ktoré je zmietané prvou svetovou vojnou a neskôr revolúciou, je v opisoch mladej sedemnásťročnej dievčiny patriacej k ruskej inteligencii, veľmi živý a desivý.

Počas revolúcie sa moci chopia davy a všetko je dovolené. Ponúkajú sa tu paralely s Veľkou francúzskou revolúciou, keď občania v uliciach vykonali popravy kráľa a kráľovnej a k moci sa dostal Napoleon bažiaci po moci a sláve.

Ale predsa je Rusko v čomsi iné. Hrôzostrašnejšie a nebezpečnejšie. Ľudia sú krvilačnejší, dlhoročná bieda z nich urobila zvieratá, ktoré, dostanúc sa k možnosti rabovať a ubližovať, nemajú mieru ani zľutovanie.

"Je revolúcia, teraz sa môže všetko!" Stáva sa heslom vojakov, milicionárov i mužikov. A tak zabíjajú, popravujú a rabujú nehľadiac na akékoľvek morálne alebo náboženské zásady a pravidlá, ktoré platili pred revolúciou.

12.12.1917:

"Duchovného s manželkou zviazali a posadili na lavicu. Potom priviedli ich deti, osemročného chlapčeka a trojročné dievčatko a pred očami ich rodičov ich ubili pažbami pušiek."Nuž,modli sa, ty popská sviňa!" kričal Gorbunov, ktorý bol opäť spitý. "Prečo sa nemodlíš, aby ťa Boh zachránil?" Matka srdcervúco vrieskala, potom omdlela. Napokon ich rozviazali a zaviedli k jazeru. Vojaci ich chytili za nohy, strčili im hlavy do diery v ľade, opäť ich vytiahli a hrali sa takto dovtedy, kým nejavili známky života. A ľudia sa len prizerali a mlčali a mlčali...."

1.2.1918:

"Všetci sa boja čo i len rozprávať. Vo veľkom sa udáva a ľudí strieľajú aj pre nevhodné poznámky."

27.8.2018

Zastrelili prednostu riaditeľstva železníc a notára. Otec povedal: "Bolo by lepšie, keby ma tiež zastrelili. Hanba mi žiť, keď zastrelili všetkých slušných ľudí."

"Neprejde deň, aby sme nepočuli o niekom, koho zastrelili."

Všade je prítomná nenávisť, zloba a hnev

Ruské denníky vychádzajú ako súborné vydanie troch kníh, v ktorých Aľa Rachmanovová zaznamenala nielen prerod ruskej spoločnosti v rokoch boľševickej revolúcie, občianskej vojny a konsolidácie mladého komunistického štátu, ale aj prerod seba samej.

Z mladého dievčaťa plného ideálov sa postupne stala žena, ktorá sa musí obávať o svoj život aj životy svojich blízkych. Denníky z rokov 1916 až 1927 zachytávajú roky strávené v Rusku, záverečná časť opisuje ťažké začiatky v rakúskej emigrácii.

V Rachmanovovej denníkoch sa miešajú revolučné roky s jej dospievaním, krvavý boj o moc s prvými láskami a s novými pravidlami spoločnosti, ktorá všetky staré konvencie prestala uznávať.

Vidíme krutosť ukrývajúcu sa za príjemnými tvárami, vidíme ako sa obyčajní ľudia menia na šelmy. Napríklad Máša, dlhoročná slúžka v dome doktora Rachmanovova, zostane bývať v ich dome, niekoľko izieb prenajíma, jednu obýva sama.

Rodina doktora Rachmanovova sa vráti zo Sibíri a býva v jednej časti vlakového vagóna. Máša sa na nich príde do vagóna pozrieť. Vidí, že Alina matka je chorá, no napriek tomu sa im nijako nesnaží pomôcť. Keď ju Aľa navštívi v dome, ktorý im ešte donedávna patril, Máša jej odovzdá len zopár zošitov a denníkov, hoci vie, že potrebujú teplé deky, kuchynský riad, čokoľvek.

Najdesivejším momentom čítania je zrejme ten, keď čitateľ pochopí, aký zákerný a plazivý je v skutočnosti teror. Ľudia sa najprv tešili, že je revolúcia, že už nebude vládnuť cár, že bude lepšie. Potom sa niekedy stalo čosi, čo vybočovalo z normy. Niekoho neprávom zbili. Niekoho okradli. Niekoho zatkli. Ľudia v okolí nereagovali. Veď sa to predsa nedialo im.

A onedlho boli oni sami nespravodlivo zatknutí, zbití alebo okradnutí. Ani ich sa nikto nezastal. Duchovných a šľachtu vraždili bez akéhokoľvek dôvodu. Všetci sa navzájom udávali, len aby sa dostali k majetku, žene alebo postaveniu, po ktorom túžili.

Čítať, ako ľahko sa to všetko zvrhlo, ako hladko a bezbolestne sa dostali k slovu u dovtedy slušných občanov ich najtemnejšie a najnižšie pudy, je miestami veľmi bolestné.

8.9.2018

"Dnes som stretla na ulici dcéru jedného známeho. Vyzerala ako smrtka. Zatkli jej otca aj troch bratov, zbili ich a potom ich vo fabrike, v ktorej pracovali, vhodili do roztaveného železa. Nemyslím, že sa vyskytlo v dejinách niečo údesnejšie ako červený teror. Najhoršie je, že sa boľševici nehanbia za vrahov, ktorí zabili tisícky nevinných, ba čo viac, sú na nich hrdí!"

Hlavná hrdinka - protiklad zvráteností

V protiklade s týmito zvrátenosťami vidíme hlavnú hrdinku, jej rodičov a manžela ako statočne a hrdo nesú svoj údel, ako bojujú zo všetkých síl. Vidíme, ako hladujú, nemajú vodu ani oblečenie, žijú v brlohu, ale stále sa správajú slušne a kultivovane.

Pri čítaní tejto knihy nejednému čitateľovi môže napadnúť, ako by podobnú situáciu, ak by sa v nej raz ocitol, zvládol on sám. A to je možno tým najdôležitejším posolstvom tejto knihy. Boli by sme lepší?